
Amanda vošla do bytu a pozdravila rodičov. Pomaly si vyzula svoje nove čižmy na zimu, ktoré jej rodičia po veľkom presviedčaní kúpili. Vošla do svojej izby a zapla si rádio, aby sa aspoň trochu dostala zo svojej depky. Odviazala si šál z krku a spolu s ním si vyzliekla aj novu vetrovku a bundu, ktoré hodila na posteľ. Zavrela sa do izby. Do jej prekrásnej izby, ktorá bola prerobená len pred necelými 4 mesiacmi. Jej steny zdobila krásna slabožltá farba a Amanda si ju dozdobila svojimi milučkými dekoráciami. Hlavnou časťou dekorácie bola aj vonná lampa spolu zo sviečkami. Prezliekla sa do pyžama a ľahla si aby sa trochu zohriala po príchode domov. Vonku mrzlo. Bolo možno -2 stupne a ona bola vonku už od 5. Keď dorazila domov bolo 9:28. Ležala asi 3 minúty vo vyhriatej postieľke a obklopovali ju jej obľúbené vankúše a jej maco a zrazu pocítila ako jej po líci tečú teple slzy."Prečo práve ja? Prečo ja musím byť taká osamela?" vírilo jej hlavou. Práve jej došlo koľko má skutočných kamarátov a kamarátiek. Skutočný- toto slovo pre ňu znamenalo to ,že sa na nich mohla vždy obrátiť, že ju nikdy neopustia, že aj oni jej prídu na pomoc a nie len ona im. Lenže toto sa práve stalo a ona pocítila bolesť. Hroznú bolesť niekde vo svojom krehkom vnútri. Zistila, že pre nich zrejme nič neznamená keď ju len tak nechali ísť. Ísť ďaleko, do neznáma, samu....









































