
Amanda vošla do bytu a pozdravila rodičov. Pomaly si vyzula svoje nove čižmy na zimu, ktoré jej rodičia po veľkom presviedčaní kúpili. Vošla do svojej izby a zapla si rádio, aby sa aspoň trochu dostala zo svojej depky. Odviazala si šál z krku a spolu s ním si vyzliekla aj novu vetrovku a bundu, ktoré hodila na posteľ. Zavrela sa do izby. Do jej prekrásnej izby, ktorá bola prerobená len pred necelými 4 mesiacmi. Jej steny zdobila krásna slabožltá farba a Amanda si ju dozdobila svojimi milučkými dekoráciami. Hlavnou časťou dekorácie bola aj vonná lampa spolu zo sviečkami. Prezliekla sa do pyžama a ľahla si aby sa trochu zohriala po príchode domov. Vonku mrzlo. Bolo možno -2 stupne a ona bola vonku už od 5. Keď dorazila domov bolo 9:28. Ležala asi 3 minúty vo vyhriatej postieľke a obklopovali ju jej obľúbené vankúše a jej maco a zrazu pocítila ako jej po líci tečú teple slzy."Prečo práve ja? Prečo ja musím byť taká osamela?" vírilo jej hlavou. Práve jej došlo koľko má skutočných kamarátov a kamarátiek. Skutočný- toto slovo pre ňu znamenalo to ,že sa na nich mohla vždy obrátiť, že ju nikdy neopustia, že aj oni jej prídu na pomoc a nie len ona im. Lenže toto sa práve stalo a ona pocítila bolesť. Hroznú bolesť niekde vo svojom krehkom vnútri. Zistila, že pre nich zrejme nič neznamená keď ju len tak nechali ísť. Ísť ďaleko, do neznáma, samu....













jeje..to je kráásne..